Som rada, že sa potešíš.

„Som rada, že sa potešíš.“ odkaz, ktorý mi nechala na lístočku pred rokmi dcéra. Celú situáciu si už nepamätám. Súviselo to s navštevovaním zušky a trénovaním na klavír.

Pamätám si však emóciu, ktorá vzišla zo situácie, o ktorej dnes už nič neviem.

Presne takéto veci sa nám dejú. Pamäť nám občas slúži viac, občas menej, niekedy zabúdame aj na dôležité veci… Čo si ale pamätáme sú emócie, ktoré nám tá-ktorá situácia priniesla.

Emóciu z odkazu „som rada, že sa potešíš“ si vybavujem a tieto písmenká na papieri ma vtedy zarmútili. Uvedomila som si, že som svojím správaním ovplyvnila dcéru, aby niečo také napísala. Neboli to ale len písmenká. Za odkazom sa skrývala jej emócia. Znamenala, že nehrá pre radosť a pre seba, ale pre mňa a pre moju radosť.

Nastavenie zrkadla niekedy bolí. Niekedy nás ale môže prebrať a priniesť nám nové (lepšie) rozhodnutia.

Keby sme diskutovali o výchove, mohli by sme na dve misky váh postaviť vytrvalosť a nezáujem (možno momentálny?).

Keby sme diskutovali o hodnotách a o živote, postavili by sme tam sen a cestu za ním.

Hranice nás niekedy obmedzujú, niekedy smerujú, niekedy sme vďaka ním lepší, niekedy smutnejší….

Je to taký paradox. Hoci sa rodič usiluje vždy spraviť všetko najlepšie, s odstupom času sa ukazuje, že to „najlepšie“ môže vyzerať celkom inak …

Želám všetkým rodičom otvorené oči, napnuté uši a rešpektujúce ❤️.