L ako ….

Keď som rozmýšľala nad ďalším písmenkom z Abecedy pre dušu, o písmene L som vždy uvažovala ako o Láske. Dostala som ale špeciálnu objednávku, a preto dnes L ako Ľahostajnosť.Premýšľala som nad tým, za akých okolností mám ja tú česť sa s ľahostajnosťou stretnúť. Nenapadlo mi to na prvú, nemení to nič na tom, že ľahostajnosť je súčasťou našich životov, či si to všímame alebo či sa nás viac či menej dotýka.

Nedávno som prednášala o tom, ako sa ľudia správajú. Ako nás ovplyvňuje to, či riešime situácie samostatne sami za seba alebo sa spoliehame na skupinu tých, čo sú okolo nás. Zamýšľala som sa nad tým, čo predchádza rozhodnutiam človeka, ako sa zachová, čo spraví, aké presvedčenia stoja za jeho postojmi a úmyslami. Na záver som dostala zaujímavú otázku – mení sa správanie ľudí? Posúvame sa k „lepšiemu“?

Veľmi ťažká otázka na jednoznačnú odpoveď. Posledné mesiace a už aj roky sme svedkami toho, ako sa mení spoločenská aj politická situácia. Témy z týchto sfér sa dostávajú do podstát rozhovorov v rodinách aj v práci. Rozdiely, ktoré vznikajú pri diskusiách ovplyvňujú to, ako ľudia rozmýšľajú a to, čo je pre nich dôležité. Stavajú sa do rebríčka dôležitosti na prvé miesto. Tento piedestál dôležitosti má však dva rozmery. Prvým sú možnosti, ktoré má človek šancu vidieť len z výšky (z nadhľadu). Druhým rozmerom je tak silný pohľad do svojho vnútra, že zaslepí pohľad von – na druhého človeka – a stane sa ľahostajným. Pretože ľahostajnosť je aj to, keď niekto presadzuje svoje postoje k rozhodnutiam iných bez ohľadu na to, či pozná, čo za týmito rozhodnutiami je. Ľahostajní sú tí, ktorí to robia zámerne, aby rozhodnutia iných znevážili, ponížili a upriamili pozornosť na svoje vlastné. Ľahostajnosť je, ak máme plno rečí o tom, čo je správne, ale v momente, keď to môžeme dokázať, zatvárame oči a zostávame hluchými.

Ľahostajní sú tí, ktorým nezáleží na druhých, lebo prevzali filozofiu „dôležitosti ja“ natoľko, že nič iné, ako svoje vlastné záujmy a vlastné šťastie, nemá v ich živote miesto. Niekedy to nie sú len vlastné záujmy a šťastie. Sú to aj vlastné klamstvá, vlastné nepravdy a manipulácie. Nič iné, len vlastné reči a vlastné dojmy. Niekedy mám pocit, že všetka energia spoločnosti sa uberá do rozprávania o tom, čo sa má a čo je správne. Energia na skutočné žitie už nezostáva. A tak všetci tí, čo zvyknú utekať s bubnom na zajace vytvárajú v spoločnosti dojem o vymyslenej realite tých, ktorí žijú skutočne podľa toho, akým hodnotám veria. Naopak, tí, čo nám majú čo povedať, sú častokrát ticho. K novému (správnemu, vlastnému, akémukoľvek chcete) mysleniu sa v skutočnosti dopracujete len tak, že budete viac konať, ako rozprávať. Takíto sú ľudia, ktorí nie sú ľahostajní k sebe ani k iným. K spoločnosti, v ktorej žijú. K životu, ktorý majú.