Rešpekt k prítomnosti

Nedávno som čítala zaujímavý článok. Týkal sa výchovy a toho, ako pristupujeme k deťom.
Podstata článku bola v tom, ako deťom vytvárame prostredie, kde môžu samé rozhodovať a vyberať si z možností. Tiež som takýto priestor ponúkala svojim deťom, najmä s ohľadom na možné riziká, ktorá súviseli s neskorým príchodom do škôlky. Dáš si ružové alebo zelené legíny? Chceš na raňajky to alebo to? Pôjdeme teraz alebo o päť minút. Všetko preventívne, aby zle nebolo…no zároveň dobrý pocit z toho, ako sa dieťa učí rozhodovať a znášať dôsledky rozhodnutí. Nepozerala som sa na tento „nápad“ z dvoch strán. Niekedy ma niektoré súvislosti v živote zarážajú.

V práci venujem veľa času rozprávaniu o tunelovom videní. Bola som často presvedčená, že v mojom rodičovskom „tuneli“ je celoročne vysvietené ako na Vianoce. Teraz si uvedomujem, že v skutočnosti v niektorých situáciách ledva svietilo malé svetielko nad núdzovým východom.

V spomínanom článku autor vysvetlil, ako deti potrebujú bezstarostnosť, pohodu a prežívanie detstva s ľahkosťou. Čo robíme my rodičia? Berieme im príležitosť nechať sa unášať. To, čo bolo dopriate nám, keď sme boli deťmi. Nás sa nik nepýtal, neboli možnosti, neboli riešenia, často len jedno a to bolo práve to, ktoré vymysleli rodičia.
Priznám sa, dáva mi to do istej miery zmysel. Deti naozaj môžu byť unavené z rozhodnutí, ktoré na ne rodičia v dobrej viere presúvajú.

Pozrime sa na to, ako vyzerá koniec roka – zázračný predvianočný čas. Veľa úloh, ktoré je potrebné dokončiť, odoslať posledné analýzy v práci, nevynervovať sa v rade pri pokladni, poobjednávať darčeky, ísť na vianočnú večeru, ísť na vianočné trhy s rodinou, kolegami, s priateľmi. Na nič nezabudnúť. Všetko si píšeme do diárov, na papieriky, kupujeme farebné postity, pretože je toho toľko, že si nevieme zapamätať ani to hlavné. Okrem toho si chceme nájsť každý deň aspoň chvíľu na čítanie knihy, v pláne máme niekoľko nevypočutých podcastov, niekde vzadu nám bliká, že by sme sa mali venovať angličtine, že tento týždeň sme ešte neboli behať alebo že sme odbehli len toľko a toľko, pozrieme do diára a januárové predsavzatie o plánovaných kilometroch nás omráči.

Zvykli sme si nakladať na svoje plecia a na plecia svojich detí celkom slušné náklady. Áno, takto to teraz je. Ale čosi sa vytráca. Pokoj, kľud, radosť, spokojnosť, pohoda a rešpekt k sebe a k najbližším a rešpekt k prítomnosti.
Je toho toľko, že celý advent, keby mal oči, tak nimi pregúli ako pubertiak, ktorý musí umývať riad. Ešte máme pár dní, skúsme spomaliť…

…a v tej pomalej rýchlosti premyslieť, ako naložiť s tým všetkým, čo nám dnešná doba vo veľkom ponúka a zároveň vo veľkom aj berie…
Krásne skľudnenie.