Postoj k existencii

Pracujem na svojej práci, ktorá pojednáva o zmysle života a upútala ma nasledovná veta: „Dnešný človek žije pre prítomný okamih. Naučil sa to počas poslednej svetovej vojny, kedy prežíval zo dňa na deň. Avšak ten, kto žije takýmto provizórnym spôsobom nevidí, že mu niečo uniká – vlastne mu uniká všetko.“ V. Frankl to označil ako provizórny postoj k existencii.

Prečo ma tieto slová upútali? Pretože o prítomnosti okamihu, o „tu a teraz“ v poslednom období čítame pomerne dosť. Byť všímavým, čo sa deje v prítomnosti je veľmi dôležité. Podporuje to naše uvedomenie si toho, kým sme, kde sa nachádzame. Je to chvíľa, ktorú môžeme ovplyvniť, vymodelovať podľa toho, čo je pre nás dôležité. To, čo sa deje teraz môže mať priamu súvislosť s tým, čo sa bude diať v našej budúcnosti – to, kým budeme potom.

Rozmýšľam nad tým, ako to autor s provizórnosťou mohol myslieť. Azda sú to hodnoty, ciele a snaha o ich dosiahnutie, ktoré vníma ako nevyhnutné v živote. Alebo uvedomenie si toho, s čím sa identifikujeme a na druhej strane od čoho sa dištancujeme. Otázka hodnôt je veľmi zaujímavá a zároveň aktuálna, pretože hodnoty súvisia s tým, ako sa človek angažuje. Touto angažovanosťou si môžeme predstaviť postoj, aký zaujme v situácii, ktorej je súčasťou a ktorú nemôže zmeniť. Postojom k tomu, čo nie je možné zmeniť, vyjadruje človek postoj k hodnote života vo všeobecnosti.

Posledná veta mi dáva veľký zmysel. Je odpoveďou na mnoho otázok. Vnímam súvislosť s vonkajšou atribúciou (to nie ja, to oni), s nespokojnosťou s vlastným životom, nesplnených snov sčista-jasna, bez vlastnej angažovanosti – s plytkou alebo žiadnou sebareflexiou.

Premýšľam o tom, kde deti môžu prísť k uvažovaniu o tom, kým sú, kým by chceli byť, kde by si mohli zanalyzovať svoje možnosti. Napadne mi ako prvé rodina. Nie v každej rodine sú však podmienky na takéto diskusie, nie všetci rodičia majú možnosť otvárať takéto témy. Možno im nerozumejú, možno len nemajú kapacity.

Je to taký paradox. Čím viac toho vieme, tým je to akési ťažšie…