… raz tu nebudeme …

Pozorný čitateľ mojich príspevkov si určite všimol, že rada spomínam I. D. Yaloma. Jeho knihy sú pretkané psychoterapeutickou a životnou múdrosťou zároveň. Často skloňuje smrť, strach zo smrti a toho, čo je pred ňou.

Téma sa dotýka nás všetkých. Miestami máme pocit, akí sme nenahraditeľní, ako by sa planéta bez nás nemohla ďalej točiť. Sú to len obmedzenia v našich predstavách – to my si nevieme predstaviť, ako svet pobeží ďalej bez nás. Jedného dňa tu naozaj nebudeme. Zostanú len spomienky, zopár predmetov, istý čas smútenia tých, ktorí nás poznali …. nič neskončí a nezastaví sa….

Prečo sa v poslednom období často upriamuje naša pozornosť na to, aby sme sa tešili z prítomnosti? Možno aj práve preto, že raz príde čas, keď nebudeme môcť robiť veci, ktoré máme radi, nebudeme môcť cestovať, rozprávať alebo mať koníčky. Tráviť chvíle s blízkymi. Normálne fungovať od rána do večera. Normálne myslieť a plánovať. Normálne prekladať povinnosti na neskôr a na nikdy

…Nedávno ma „seklo“ v krížoch a nemohla som sa hýbať. Len ťažko som sa presúvala, bolelo aj ležanie. V tom čase som zatúžila dokonca aj po upratovaní ako po možnosti, ako sa dostať do normálu. Možno takéto chvíle sú poučkou pre to, aby sme neodkladali to, čo máme v pláne. Príjemné aj nepríjemné. Možno takéto uvedomenia by nás mali navádzať k tomu, aby sme vedome prežili každý deň. Užili si vzájomnosť, šťastie, lásku, a všetky možnosti, ktoré máme. Vrátane problémov, starostí a vecí, ktoré práve riešime. Vrátane pocitov viny z toho, čo sme spravili alebo nespravili alebo z toho, aké myšlienky nám prechádzajú hlavou. Prijať dni také, aké sú, pretože sú naše. Tvoria náš život.

Áno, raz tu nebudeme. Vtedy tu ale nebude nie len naše šťastie a radosť, ale tiež naše problémy a pochmúrne dni. Problémy prestanú existovať. Zostanú len spomienky tých, čo nás poznali a zopár predmetov…. Pretože máme len tento jeden náš život, radosť z prežitého dňa nemusí byť zákonite toxicky pozitívna. Stačí, že je naša a že je skutočná.