Do tej iste rieky vstupujeme, a predsa nevstupujeme…

Túto fotografiu mám veľmi rada. Celé roky doma rozprávame o tom, ako poskúšame fotiť miesta a tváre tak, ako sme sa fotili dávnejšie. Niektoré sa už podarili a toto je jedna z nich.

Nie je to však obyčajná fotka a žiadna, ktorú sme takto spravili a ešte aj spravíme, nebude obyčajná. Tieto obrázky ma stopli a nasmerovali na premýšľanie o čase. Taká klasika, my starneme, deti rastú, zrazu máme doma plno vypracovaných maturitných otázok a nie sú tu preto, lebo upratujem svoje krabice, ktoré si prenášam pri každom sťahovaní a neviem sa nostalgicky zbaviť týchto „pakšamentov“ celé roky….
Zrazu sú tu dni, keď hráme doma karty len traja, lebo tak to chodí… deti sa učia, my si zvykáme…

Nie sú to len bežné myšlienky o tom, ako plynie čas. Človeku môže napadnúť napr. aj to, čo sa podarilo, kedy ako čo fungovalo, čo nestihol dávno v čase a aj to, čo už v čase nevráti a nestihne to vôbec.
Sú to aj myšlienky na rôzne pohľady na polčasy, sme pred alebo za polovicou? Čo sme nestihli zažiť, čo zaručene zažijeme a čo z toho chceme ešte a čo nie…čo si želáme a ako by to malo vyzerať.

Niekedy ma chytí z toho smútok. Vtedy mi deti sparafrázujú to, čo som im ja hovorila, keď boli deťmi ešte naozaj. Neboj, mami, kým budeš úplne stará, vedci vymyslia tabletku, aby sa neumieralo….

Tak plynie čas, učíme sa novým roliam, novým situáciám, niekedy nám idú lepšie, niekedy horšie – tak, ako našim deťom išlo niečo dobre a niečo menej, keď ešte boli naozaj deťmi.

Skúšajú aj ony. Učia sa a pozerajú, čo z toho zaručene nebudú robiť vo svojich rodinách a odnesú si, čo sa im páči. Najradšej by som bola, keby si odniesli všetko. Samozrejme, viem, že ako som ja meditovala o tom „toto určite ja robiť nebudem“ – to zľahka aplikujem vo svojej rodine po rokoch… taký je život, tak plynie čas a my máme napriek všetkému každý deň nad hlavou slnko. A ak ho aj nevidno, nevadí, vo vesmíre to predsalen funguje, ako má….

Kľudne by som niekedy vstúpila do tej istej rieky. Niekedy by som si to radšej rozmyslela. A hoci som to stále ja, som aj nie som rovnaká. Tak, ako moje deti sú aj nie sú deťmi…

„Do tej istej rieky vstupujeme a predsa nevstupujeme, sme a nie sme.“ (Herakleitos)