Aké komnaty máte pozamykané?

Niekedy tie naše zámky s tisíc komnatami nevieme poupratovať. Sme príliš zahltení, strácame prehľad, bojíme sa rozhodnúť, bojíme sa konfrontovať, upratovať či vetrať. Leštíme povrch a vnútro máme zanesené.

Minulý týždeň som štyri z piatich pracovných dní strávila v rôznych čakárňach rôznych lekárov. Priznávam, zostalo mi smutno. Sama neviem, čo je príčinou. Rozmýšľala som nad ľuďmi, prečo sú často podráždení. Prečo je v spoločnosti nervozita, prečo prechádza do práce, do obchodov, prečo usudzujeme, posudzujeme a prečo hľadáme to zlé prirodzene a automaticky a to, čo je dobré, považujeme za niečo, čo sa len tak nedeje. Prispôsobujeme sa negatívnym kontextom a takéto považujeme za status quo. Od takéhoto odvodzujeme …
Len som sedela v čakárňach a popri tom som si uvedomila, že moja životná bublinka síce tvorí moju realitu, nie je to však realita objektívna. Nezrkadlí to, čo je problémom iných ľudí, spoločnosti. Mám prácu, dostupnú na pár minút z domu, rodinu, žijem podľa svojho. Mnohí ľudia nie. Nemajú prácu. Nemajú dostupnú zdravotnú starostlivosť. Stoja v rade pred poliklinikami už pred šiestou, aby mohli ďalej sedieť v čakárňach. Vyčkávajú po čakárňach celé pol dni a dni. Častokrát nedostávajú odpovede na svoje ustráchané otázky. Občas sa radšej nepýtajú. Občas to tak buble, až pokrievky strieľajú tam, kde by nemali.
Len som sedela v tých čakárňach a prestala som sa čudovať. Do istej miery viem, prečo sme ľudia takí. Sme bezradní, niektorí sú chorí, s bezmocným pocitom zvrátiť to, čo vnímame ako zlé, negatívne, ako to, čo si neželáme.

Ťažko je žiť ľahko. Ťažko žiadať úsmev a pokoru, ak z nás nežiari. Ťažko hlásať o tolerancii, ak ju v sebe nevieme nájsť. Ťažko presviedčať slovami, ak naše myslenie a činy hovoria o opaku.
V priebehu pár minút som počas jazdy autom smerom na polikliniku zažila celkom jasnú odčítačku z pier šoférky za mnou, ktorá sa hnevala, že púšťam na každej zebre chodcov. Neskôr, na parkovisku som odčítala z pier inej šoférky, aby som otvorila okno. Chcela mi povedať, že na streche je ešte zopár voľných miest.
Áno, viem, sme rôzni.

Áno, viem, sme rôzni. Aj takí, ako šoférka, ktorá musela zastaviť za mnou pri každej zebre, aj takí, ktorí nám chcú poradiť, kde môžeme parkovať. Takí, čo sú ticho, aj takí, čo kričia. Takí, čo sa usmievajú, aj takí, ktorí za úsmev skrývajú to, čo tam nepatrí…
Takí, čo majú názor a takí, ktorí majú názor podľa toho, kto pri nich stojí.

Čo teda odomknúť? Každý máme vo svojich komnatách pozamykaných vlastných kostlivcov. Porozumieť tomu, prečo sme ich skryli a aký to má pre nás význam je spôsob, ako pohľadať cesty z bludných kruhov. Niekedy si za to môžeme sami, niekedy, keby sme neboli sami, by sa nám zlé veci nediali… Niekedy by stačili kľúče, niekedy je potrebné vymeniť celý zámok… Nie každé zavreté dvere sú zamknuté. Nie všetky kľúče od zamknutých dverí sú stratené…